Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Z histórie urbariátov

3. 1. 2012

 

 

 

V januári 1767 bolo vydané nariadenie Márie Terézie, ktoré uvádzalo výhody pre poddaných a ich povinnosti voči zemepánovi s rozsahom pôdy, ktorú užívali.
 „Urbár" bola kniha v ktorej boli zapísaní poddaní, pracujúci na poliach a lesoch panstiev. Uvádza sa, že poddaný hospodáriaci na jednej usadlosti bol povinný odpracovať pre svojho zemepána 52 dní so záprahom alebo 104 dní pešo. Želiari s domom boli povinní odpracovať na panskom 18 dní, bez domu 12 dní ročne. Za „domový grunt" /záhradu a pozemok/ na ktorom stál dom platili poddaní zemepánovi 1 zlatý ročne. Ďalej bola povinnosť odvodu zemepánovi a cirkvi z vyprodukovanej úrody, ako aj rôzne naturálne dávky.
Zmena v urbárskych pomeroch nastala v roku 1848 /dôsledkom revolučných udalostí/, kedy sa z poddaného voči pozemkom stal tento ich plným vlastníkom.

V roku 1853 bol vydaný tzv. Urbársky patent, ktorým sa úplne zrušil dovtedajší urbársky pomer voči zemepánovi, čím sa urbárnici stali i právnymi vlastníkmi poddanskej pôdy.
Po znárodnení v roku 1948 sa urbariáty zrušili a vznikli družstvá, ktoré prebrali určitým spôsobom model urbariátov.

 


 

 
Reklama